K Mastodon som od začiatku pristupoval s podozrievavým úškľabkom. Prvé čo som od nich počul bol album Leviathan. Kapela Mastodon, album Leviathan, skladba Megalodon. To je už na mňa príliš monumentálne. Keďže doslova neznášam metalové klišé v podobe bojovníkov s drakmi, predstaviteľov temných síl alebo blasfemickej rétoriky, mal som voči tvorbe tejto kapely predsudky. Keď som im na naliehanie kamarátov dal šancu, moje predsudky sa ešte rozšírili o retro a zlý zvuk, takisto moje "obľúbené" vlastnosti v hudbe. A ako by to nestačilo, to vokálny linky dosť pripomínajú kvákanie Ozzyho Osborna, ktoré mi tiež nič nehovorí. Pár skladieb sa mi ale zapáčilo tak som im dal ešte šancu. Ďalší album Blood Mountain už som počúval pripravený a dostal som hneď niekoľko faciek. Vkusne skĺbiť vplyvy rocku 70tych a metalu 80tych rokov, tak že je doslova počuť citácie legiend, ktoré slúžili za vzor a zároveň neznieť ako žiaden z nich, to nie je retro, to je vzácny kumšt. V dnešnej dobe počítačovej produkcie a sterilne čistých nahrávok používať špinavý sludge zvuk bez toho aby to znelo samoúčelne, to je vec, ktorá sa podarí máloktorej kapele. Robiť koncepčné albumy o témach ako Moby Dick, zápas pútnika s horou, astrálnom cestovaní a Hawkingových červích dierach a nepodľahnúť velikášstvu a nabubrelosti, to je otázka silného charakteru. No a v neposledom rade, každým albumom zvyšovať latku nielen pre seba ale aj pre ostatných, to je spoľahlivý poznávací znak výnimočných kapiel.
Nový album The Hunter, sa líši od troch predošlých tým, že nie je koncepčný. Keby som si to neprečítal, tak by som si to určite sám nevšimol. Jednotlivé skladby sú silne previazané a celý album pôsobí kompaktným dojmom. Hneď prvé dve skladby búšia do uší čistokrvnými sabbathovskými riffmi a typickým vokálnym prejavom všetkých členov kapely. Spievajú všetci páni, vrátane bubeníka Branna Daylora a mne osobne sa táto cesta, nastúpená už na predchádzajúcom albume, veľmi páči. Pestrosť Mastodonu svedčí, tretia skladba Blasteroid mi dokonca pripomína Foo Fighters (musím sa smiať aj nad názvom aj tou asociáciou). Ďalšia Stargasm je ako vystrihnutá z predchádzajúceho albumu a zároveň úplne iná. Pri piatej Octopus Has No Friends (no a nesmej sa) si uvedomujem neobvyklú koncentráciu veselo znejúcich rockových vyhrávok v tejto aj predchádzajúcich skladbách, tak netypických pre kapelu, známu ťažkotonážnymi riffmi. Ďalšie dve skladby ma vracajú späť do starých známych vôd tvrdosti, melanchólie a zvláštneho pocitu veľkoleposti, ktorý Mastodon vo mne vždy vzbudzoval. Prichádza aj na vynikajúce sólo v titulnej The Hunter a po ňom na ďalšiu asociáciu, tentokrát počujem v Dry Bone Valley jednoznačne Queens Of The Stone Age až sa mi zdá akoby tam naozaj spieval Josh Homme. O dve skladby ďalej zas akoby som počul Ozzyho v najlepšej forme, pomalej skladbe Creature Lives. Nasleduje asi najtvrdšia skladba Spectrelight pripomínajúca pecky z Leviathan, s hosťujúcim gitaristom a spevákom Scottom Kellym z Neurosis. Nasadené tempo postupne spomaľuje počas Bedazzled Fingernails a album sa uzatvára rozsiahlou "pinkfloydovkou" The Sparrow.
Album síce vychádza 27.9.2011 ale pre nás nedočkavcov dala kapela k dispozícii na vypočutie celý album aj s vizualizáciami na youtube už teraz. Skvelý ťah.
Som si vedomý, že mi takmer každá skladba niečo alebo niekoho pripomína. Kým pri iných mi to väčšinou vadí, Mastodon u mňa vyvoláva týmito asociáciami spokojný úsmev. Je to asi jediná kapela súčasnosti, ktorá nehrá moderne a neznie zastaralo. Už na Blood Mountain boli náznaky, ale teraz je nadovšetko jasné, že Mastodon je znovuzrodenie Black Sabbath, je novou metalovou legendou o ktorej sa budeme rozprávať ešte veľmi dlho. The Hunter je jednoznačný kandidát na album roka 2011. Je silný, vkusný a svojský. V angličtine je na to taký pekný výraz - "instant classic".
